„Miško je môj najlepší kamarát,“ povie dieťa v jeden deň, na druhý deň však už môže byť situácia úplne odlišná. Miško už viac veru nie je kamarát. A dôvod? Miško nepožičal hračku, Miško sa nechcel hrať na hasičov, Miško povedal, že jeho ocino je silnejší ako… V očiach dospelých obyčajne malicherné veci, no pre dieťa vskutku významné. V čom sú detské kamarátstva iné a prečo sú pre formovanie dieťaťa dôležité?
Najprv ja, potom ty
Už v predškolskom veku si dieťa začína vytvárať vzťahy aj k osobám, ktoré sú mimo rodiny. Najprv sa hrá s iným dieťaťom na pieskovisku, potom sa včlení do kolektívu detí v materskej škôlke, neskôr v škole. Konflikty s inými deťmi vychádzajú najmä z toho, že myslenie detí je určované citmi, rozlišujú vo vzťahu k osobným želaniam a vlastným obavám. Pre ne nie je dôležité, čo chcú iní, pre ne sú dôležité ich túžby. S deťmi sa dokážu prehrať dlhý čas, no nevnímajú ich ako osoby s vlastným charakterom, svojimi pocitmi a želaniami. S pravým „dospeláckym“ kamarátstvom to má málo spoločné.
Situácia sa postupne mení s tým, ako dieťa naberá rozum a dozrieva, zlepšujú sa komunikačné zručnosti, schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým, rozvíja sa vnímanie rozdielov medzi ja a ty, ja cítim, ty cítiš. Veľký význam zohráva v tomto období možnosť včleniť sa do kolektívu vrstovníkov, napríklad v materskej škôlke, kde dochádza k vzájomným interakciám medzi deťmi a tieto interakcie sú usmerňované dospelými tak, aby sa deti naučili spolu dobre vychádzať, vhodne komunikovať, vzájomne sa počúvať, pomáhať si a v neposlednom rade sa učia vyhovieť vôli iných – nie vždy musí byť po mojom.
Ale nikomu nepovedz
Kamaráti v predškolskom čase neprichádzajú náhodne. Sú daní miestami a programom, ktorí vytýčili dospelí. Rodič pozve svojich priateľov s deťmi, rodič vyberá miesto pre hry vonku, rodič umiestni dieťa do konkrétnej škôlky a školy či nejakého krúžku. Detské kamarátstva sú preto limitované časom a miestom, ktoré určili dospelí. Kamaráti sú v podstate len akýsi spolupútnici na ceste, ktorú si spríjemňujú vzájomnou komunikáciou a hrou. Až neskôr, vo väčších kolektívoch, začína obyčajne selekcia, kedy už dieťa má na výber z viacerých možností (nie všetci 25 spolužiaci sú mu rovnako blízki).
Do kamarátstva postupne vstupujú osobné preferencie, spoločné znaky, sympatie, povaha, rovnaké či podobné záujmy. Deti začínajú chápať, že na to, aby boli niekoho kamarátom, musia vyvinúť určitú snahu, musia sa nejako správať, niečím páčiť. V tomto čase už nie je ničím výnimočným určitý stupeň dôverností typu „ale nikomu nepovedz“ a deti sú schopné prispôsobiť sa vôli kamarátov (teraz robíme, čo ja chcem, potom, čo chceš ty). Neradostnými okamihmi sú početné sklamania, ktoré pramenia z výberu nesprávnych kamarátov, resp. zo zlých úsudkov, ktoré deti urobili pri výbere kamarátov. To sa však stáva aj dospelým, nieto ešte deťom…
Čo sa v detstve naučíš
Kamaráti patria k hodnotným a dôležitým súčastiam života. Vytvárame s nimi emocionálne vzťahy, sú našou oporou v čase nezdarov a bolesti, ale i spoločníkmi pri zábave a radostných udalostiach. Zdieľame s nimi naše túžby i obavy, sú ako psychológovia, pred ktorými sa na nič nemusíme hrať, poznajú našu pravú tvár, pozitívne stránky i nedostatky. Dobrý priateľ nás vie usmerniť, dať radu i pomocnú ruku, neodsudzuje nás a bráni prípadnej osamelosti.
Práve preto je dôležité už v detstve podporovať vznik priateľstiev, naučiť dieťa budovať dobré a hodnotné vzťahy, usmerňovať ho, aby dokázalo nielen nájsť dobrého kamaráta, ale aj byť dobrým kamarátom. Naučiť to povestné: treba vedieť nielen brať, ale i dávať. A to nielen v materiálnom, ale i duchovnom zmysle. Ak sa v detstve dôležitosť budovania priateľstiev podcení, neskôr môže mať v živote dieťa rôzne problémy – neschopnosť udržať si vzťah, pocity izolovanosti, osamelosť, životná nespokojnosť prameniaca z nedostatočného sociálneho vyžitia, neschopnosť pracovať v kolektíve…
Pozor na predsudky
Deti na rozdiel od dospelých majú jednu obrovskú výhodu. Nie sú zaťažené ešte predsudkami, ktoré by automaticky zamietali určitých ľudí ako priateľov. Rozhodujú sa predovšetkým srdcom, nie rozumom. Preto sa veľakrát stáva, že si za kamarátov vyberú osoby, ktoré sú nám, rodičom, nesympatické. Na druhej strane, deti nemajú dostatok skúseností na to, aby všetky okolnosti vyhodnotili správne a pri ich sklonoch napodobňovať, osvojovať si správanie a zvyklosti iných je prirodzené, že občas rodičia prejavia nevôľu nad ich výberom kamarátov. Tu treba byť obzvlášť opatrní.
Zakázať dieťaťu kamaráta nie je len tak. Skôr ako rodič spraví nejaký krok, mal by si položiť otázku, čo konkrétne mu na kamarátoch svojho dieťaťa prekáža. Na základe toho môže dôjsť k záveru, že problém nie je vlastne ani v kamarátoch ako v ňom, prípadne, že ide o veci, ktoré sa dajú vyriešiť aj rozhovorom s dieťaťom a vysvetlením mu, v čom vidí nedostatok kamaráta, čomu sa pri kamarátovi vyvarovať, z čoho si nebrať príklad. Ideálne ale tak, že popri tom negatívnom dokážeme uviesť aj pozitívne stránky kamaráta. Miško je veľmi zábavný, tiež by som sa s ním kamarátila, ale škoda, že tak nepekne nadáva. Mal by si ho to odnaučiť, keď si jeho dobrý kamarát, alebo to po ňom aspoň neopakuj, lebo nadávanie je…
Budovanie vzťahov
Pri budovaní vzťahov hrajú hlavnú rolu rodičia, učitelia či animátori. Vhodnými hrami dokážu viesť deti k tomu, aby boli empatické, ochotné si pomáhať, všímali si dobré vlastnosti, zaujímali sa jedno o druhé. Samozrejme, toto sa nenaučia deti, ak budú vyčlenené z kolektívu. Školy, krúžky, letné tábory či školy v prírode, to všetko sú vhodné miesta na rozvíjanie sociálnych interakcií. Deti sa pri spoločných aktivitách majú možnosť cvičiť vo všetkých zručnostiach potrebných k nadväzovaniu a udržovaniu plnohodnotných kamarátskych vzťahov. A hoci nám z detstva obyčajne veľa kamarátov nezostane, to, čo nám po nich zostane, sú nielen príjemné spomienky, ale najmä životná skúsenosť, ktorá nám umožňuje mať dobrých priateľov aj v dospelom veku.
Pamätáte si ešte na nejakého kamaráta z materskej škôlky či z detského tábora? Aký vzťah mali rodičia k vašim kamarátom? Dajte nám vedieť na Facebooku🙂
