Školy v prírode vznikli zo snahy prinavrátiť zdravie
Už pred viac ako 100 rokmi začali vznikať prvé školy v prírode. Cieľom bolo predovšetkým zlepšovanie zdravia detí a spočiatku sa ich zúčastňovali len vybrané deti s určitými zdravotnými problémami. Vďaka tomu, že tieto školy prinášali svoje ovocie a detskému zdraviu ozaj prospievali, sa vyučovanie v prírode stalo populárnym v mnohých krajinách a organizuje sa až podnes.
Doktor Bendix rozbieha prvú školu
Za prvú školu v prírode je považovaná Die Waldschule (v preklade lesná škola), ktorá vznikla na podnet doktora Bendixa v roku 1904 v Nemecku, konkrétne v paláci Charlottenburg pri Berlíne. Pobyty detí v tejto škole trvali tri mesiace a dostať sa sem mohli deti len na základe zdravotnej prehliadky u lekára. Zväčša išlo o deti s tuberkulózou a epilepsiou. Škola stála na okraji lesa a okrem klasických tried tu mali presklenú miestnosť orientovanú smerom na juh, kde si žiaci napoludnie mohli zdriemnuť. Bežné vyučovanie bolo doplnené napríklad o hry, opaľovanie na slnku, prechádzky, cvičenie na náradí.
Vzhľadom na to, že cieľom bolo predovšetkým zlepšenie zdravotného stavu, deti boli pod dohľadom lekárov a podrobovali sa pravidelným prehliadkam. Prvé výsledky boli natoľko uspokojivé (zo 107 žiakov školy sa 25 celkom vyliečilo, u 50 došlo k čiastočnému či celkovému zlepšeniu zdravotného stavu), že ich publikovanie motivovalo nielen k zakladaniu ďalších škôl v prírode, ale aj zvýšilo záujem detí o návštevu týchto zariadení.
Na území Nemecka lesných škôl neustále pribúdalo. Vznikali školy v Mníchove, Gonsenheime, Mühlhausene, Dráždanoch atď. V saskej Kamenici bola napríklad zriadená tzv. detská ozdravovňa s internátom a škola v prírode pre deti od 3 – 16 rokov. Vyučovanie prebiehalo v prírode, iba za nepriaznivého počasia sa žiaci presúvali do budovy. Za spomienku určite stojí škola stojaca uprostred lesa, ktorá sa nachádzala v Elberfede. Sem boli prijímané deti nielen na základe fyzického zdravia, ale aj na základe ich duševného stavu a sociálnych pomerov. Prvý raz sa tu stretávame so zavedením celej hodiny telesnej výchovy.
Školy v prírode aj v iných európskych krajinách
Rôzne školy v prírode vznikali okrem Nemecka aj v iných krajinách. Vo Francúzsku k prvým patrila tzv. škola na voľnom vzduchu (vznikla v roku 1907 v meste Lyon) a popri povinných školských predmetoch sa vyučovalo aj záhradníčenie. Šíreniu ochorenia, v tomto prípade tuberkulózy, sa bránilo napríklad tým, že deti si z domu nesmeli doniesť žiadne potraviny.
Veľkú pozornosť si vyslúžilo však najmä stredisko v meste Nancy. V Detskej kolónii, ako bolo stredisko nazývané, sa vyučovalo denne iba jednu hodinu, zvyšný čas deti trávili hrami na ihrisku, vychádzkami či ručnými prácami. Práve pracovníci z toho zariadenia dokázali, že pobyt na čerstvom vzduchu je najúčinnejšou ochranou pre telesne oslabených žiakov pred tuberkulózou. Prvé zmienky o tejto kolónii pochádzajú z roku 1913.
Tuberkulóza a chudokrvnosť patrili začiatkom 20. storočia k veľkým problémom Anglicka. Nie teda div, že i tu sa začali budovať rôzne ozdravovne a školy v prírode. Nachádzali sa v Londýne, Manchestri, Glasgowe, Liverpoole atď. Vznik ozdravovní je v Anglicku úzko spätý najmä s doktorom Bernardom, ktorý budoval útulky pre deti (prvý v roku 1866), a to s cieľom premiestniť deti z nezdravého a nehygienického prostredia do prírody.
Školy v prírode boli zakladané tiež v Rakúsku (v roku 1918 začalo jazdiť 5 vagónov po úzkej koľajnicovej dráhe medzi viedenským Novým mestom a lesnou školou), vo Švajčiarsku (napríklad v mestách Erich či Dural) či v Taliansku (napríklad škola v Miláne zriadená v roku 1911, kde sa okrem iného deti starali o malé hospodárske zvieratá).
Odtiaľto sa rozšírili aj do Čiech a na Slovensko. Viacdenné pobyty detí mimo domova sa konali v Československu od roku 1948 a orientovali sa najmä na zlepšenie zdravotného stavu a fyzickej kondície u detí z veľkých miest so znečisteným ovzduším. Pobyty trvali 4 týždne, neskôr sa skrátili na tri týždne a v 90. rokoch na 7 až 10 dní. Vyučovanie prebiehalo za priaznivého počasia vonku a najväčšiu časť dňa tvorila telesná výchova na čerstvom vzduchu. Za výuku školských predmetov niesol zodpovednosť učiteľ, za organizáciu ostatných aktivít vychovávateľ. Vychovávateľmi pritom mohli byť buď zamestnanci školy, alebo zamestnanci ubytovacieho zariadenia. To v podstate zostalo dodnes, kedy je bežnou praxou, že učitelia sú v škole v prírode zodpovední za vyučovanie školských predmetov a vychovávatelia – animátori za zvyšný program (viď napríklad animačný program Abeceda hier, zábavy a športu).
Čo sa zmenilo
Hoci i naďalej školy v prírode majú za cieľ v prvom rade podporiť zdravie a fyzickú zdatnosť detí, nie sú do nich vyberané deti s nejakým typom ochorenia. Učitelia organizujú školy v prírode pre všetkých žiakov svojej triedy a plnia pritom okrem tých zdravotných aj ďalšie ciele. Odpútať sa od každodenného stereotypu, získať nové zručnosti, overiť si poznatky v praxi, budovať vzťah s prírodou, utužovať kolektív – to je len časť z toho, čo si v súčasnosti kladie za cieľ škola v prírode.
Ak vezmeme do úvahy stále prenikavejšie hlasy, ktoré upozorňujú na hrozby spojené s vysedávaním detí za monitormi počítačov a mobilov, či na hrozby spojené s nedostatočným vážením si životného prostredia, potom môžeme očakávať, že školy v prírode svoju históriu budú písať ešte dlho. Ešte dlho budú učiť, ako prospešný je pohyb na čerstvom vzduchu a ako si tento čerstvý vzduch vážiť, nech sa ho môžu nadýchať aj ďalšie generácie.http://www.bombovo.sk/sk/article/1099/892/skoly-v-prirode-v-skolskom-roku-2017-2018.
Organizuje Vaša škola pobyty v prírode? Aký najväčší prínos má pre Vašich žiakov? Akým aktivitám v prírode sa deti z Vašej školy najviac tešia? Budeme radi, ak sa s nami podelíte o svoje skúsenosti na Facebooku.
Ak bol tento článok pre Vás užitočný, nezabudnite lajknúť náš Facebook
