Koľkokrát ste okríkli svoje dieťa, ktoré naradostene skočilo do mláky na chodníku? Už len predstava, že mu zatečie do topánok alebo sa zašpiní od blata nám robí vrásky. Kto to bude prať? Avšak dieťa nevidí tie dôsledky, ktoré my, dospelí. Vidí kúsok čarovnej prírody, vodu, ktorá dokáže neuveriteľné veci.
Kvapky lietajú do strán, voda obmýva topánočky a prispôsobuje sa pohybom nôh. Mláka je pre dieťa školou v prírode a o prírode, poznáva, že je studená, priezračná, mokrá a je s ňou sranda. A nielen voda je fascinujúca. Listy na chodníkoch, kamienky, konáre, chrobáky i vtáky – to všetko deti zaujíma… len ich treba k tomu pustiť. Dopriať im výlet do prírody. A nielen pre ich prirodzený záujem, ale aj pre ich zdravie.
Prečo sa nevyhýbať výletom do prírody
Z rôznych prieskumov o vplyve prírody na človeka vyplýva, že príroda má priaznivé účinky na fyzické i duševné zdravie človeka. Pacienti po operáciách s výhľadom na zeleň sa rýchlejšie zotavujú, ženy s bytmi bez výhľadu na zeleň sú agresívnejšie, školáci, ktorých školy sa nenachádzajú v prostredí zelene majú horšiu pozornosť a krátkodobú pamäť, depresia ľudí sa prechádzkou po parku utlmila, ale prechádzkou po nákupnom centre prehĺbila… a takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho.
Príroda má jednoducho preukázateľný vplyv na zdravie, duševnú pohodu, disponuje schopnosťou stimulovať pozornosť, potláčať agresiu, depresiu, stres, podporuje intelektuálny rozvoj atď. O to alarmujúcejšie vyznievajú správy, ktoré hovoria, že deti trávia vonku stále menej a menej času. Medzi najčastejšie menované dôvody patria počítače, hry, nedostatok zelene a parkov v mestách, nebezpečenstvo v podobe rušnej premávky v blízkosti obydlí a podobne.
Vplyv prírody na deti
Vzťah detí k prírode a súžitie s prírodou sa buduje už od útleho detstva. Ak ich už od narodenia berieme von, vyvíja sa ich schopnosť prispôsobovať sa rôznemu počasiu, resp. termoregulácia a imunitný systém sa nastavuje na rôzne prírodné látky, s ktorými v umelom prostredí dieťa neprichádza do kontaktu. Priaznivé účinky na pohybový rozvoj detí vo veku 5 – 7 rokov preukázal napríklad jeden nórsky výskum. Deti, ktoré v rámci materskej škôlky chodili aspoň na dve hodiny denne celý rok do prírody, mali väčšiu pohybovú kondíciu, lepšiu koordináciu pohybov a schopnosť udržať rovnováhu ako deti, ktoré denný dvojhodinový pobyt v prírode počas roka nemali. Príčinou je prírodný terén, ktorý je v porovnaní s umelo vytvoreným terénom (napríklad asfaltové ihriská) rôznorodejší (kamene, piesok, blato, voda, stromy…).
Rozdiel sa tiež ukazuje medzi hrami detí v prírode a v umelom prostredí. Deti v prírode vyvíjajú aktivity, ktoré sú založené na jazykovej inteligencii, kreativite a predstavivosti. Nemajú tu hračky, ktoré by ich limitovali už tým, čo predstavujú. Za hračky často slúžia palice, kamene a iné prírodné predmety, ktoré si deti svojou fantáziou premieňajú do vecí, ktoré k hre potrebujú. Zároveň sa pomaly učia koexistovať s prírodou, preberajú správanie dospelých, teda rodičov či učiteľov, ktorí s nimi v prírode trávia čas.
Môžu si priamo v prírode vypestovať cit k životu (nie, naozaj nie je zábavné, keď dieťa skočí s chuťou na dážďovku v snahe rozmliaždiť ju), vyhnúť sa napríklad strachu z hmyzu (fóbie vznikajú už okolo druhého, tretieho roku života), pochopiť, že príroda nie je veľký odpadkový kôš, že pavúk je zákerný a zlý len v rozprávke, že dážď nie je dôvod na paniku a zotrvávanie doma. A čím budú staršie, tým viac im rozum umožní vnímať súvislosti medzi jednotlivými prírodnými prvkami, ktoré ju tvoria a sú zároveň tým, z čoho ľudstvo žije a všetko čerpá (Viac o vzťahu detí a prírody sa môžete dočítať v publikácii Jana Krajhanzla Děti a příroda: období dětského vývoje z hlediska environmentální výchovy, ktorá bola cenným zdrojom informácií pre odsek o vplyve prírody na deti).
Príroda v škole verzus škola v prírode
Sme závislí od prírody, to nie je žiadna novinka. Nielen žijeme vďaka nej, ale aj všetko, čo nás v našich životoch obklopuje je z prírody. Od veka vekov boli na prírodu spievané ódy, stávala sa súčasťou obrazov, básní, bola inšpiráciou pre umelcov, hnacím motorom pre vedcov… V súčasnosti sa však dostáva do pozornosti najmä ako „ohrozený druh“. Jednak preto, že ju svojimi aktivitami neprimerane vyčerpávame a ničíme, a tiež preto, že ju ignorujeme a prestávame z nej čerpať to podstatné – fyzickú a psychickú silu.
Deti sú stále viac odtrhnuté od prírody, zelene a ich vnímanie a poznanie prírody je u mnohých limitované školským učivom, reálna skúsenosť s prírodou chýba. Ten drevený stôl, na ktorom si robia domáce úlohy je zo stromu z lesa, v ktorom sa možno ešte nikdy neprešli, tie úžasné hranolky sú zo zemiakov, ktoré sa ukrývali v zemi, tie tekvice, ktoré s radosťou vyrezávame, dorástli na poli, ten park, ktorým prechádzame je zoo, v ktorej nie sú klietky, to slnko nad našimi hlavami je vitamín D zadarmo, tie kvety, čo dal ocko mamičke narástli v záhrade, nie v obchode.
Deti treba viesť a učiť nielen pomocou učebníc, ale aj osobnými skúsenosťami s matičkou zemou. Možno príroda nie je tak pekne farebná ako v hernej aplikácii, ale určite nie je ani nudná a je zdraviu prospešná. Vhodným spôsobom a dobre zvolenými aktivitami sa môžu deti v prírode mnohému naučiť. Aj preto treba využívať každú príležitosť na pobyt v prírode a vytvárať im prostredie, v ktorom zeleň nie je len na obrázkoch. Kvety v byte či škole, malé balkónové záhradky, v ktorých si samé deti niečo vypestujú, hry v parkoch, zbieranie hríbov, rybačka, návštevy horských chát,… možností, ako deťom približovať prírodu, je naozaj veľa.
Jednou z ideálnych príležitostí, ako dostať dieťa von, je aj škola v prírode, kde v kolektíve kamarátov dieťa spoznáva prírodu, vychutnáva ju a tvorí si k nej pozitívny vzťah. Aktivity v takýchto školách vedú k tomu, aby si deti uvedomili silu prírody, mali pred ňou rešpekt a vybudovali si potrebu chrániť ju. Odhaľujú spoločne jej poklady, spoznávajú moc vody, zeme, ohňa i vzduchu, čerpajú energiu pre telo i dušu priamo pod holým nebom.
Ovocie výletu
Snáď každý pozná historku, ako objavil Newton gravitáciu. Stojí si tak pod stromom, dumá nevedno nad čím, zrazu padne jablko. A hneď je všetko inak. Ktovie, ako by to s týmto poznatkom o pôsobení príťažlivej sily dopadlo, keby si Newton nedoprial výlet do prírody. Ak naučíme naše dieťa milovať prírodu, určite to neoľutujeme. A ktovie, raz možno bude stáť pod nejakou jabloňou ako Newton a príde na to, že…
